Aby som mohol na čomkoľvek pracovať, skôr musím prežiť robotu v civilnom zamestnaní. Ako všetci, ktorých živobytie „našťastie nezávisí“ od povolania, ktoré si vybrali: od umenia. Ako každý, kto má to šťastie, že vďaka tejto finančnej nezávislosti nemusí vo svojom povolaní, v umení robiť neprijateľné kompromisy...
Po mase kompromisov a strate energie v civilnom zamestnaní na celý úväzok nasleduje denná rutina: v zásade ide o takzvaný život: takto ubehne čas po práci do večera počas piatich dní v týždni. Potom sa po večeroch-nociach-víkendoch vrhnem neoblomnou kreatívnou motiváciou a pracovnou morálkou do nezávislých tvorivých procesov v opojení finančnej istoty a slobody...
Tento týždeň – ako aj posledných pár týždňov – mám ohromné šťastie, nakoľko sa môžem venovať dokonca dvom zmysluplným veciam. Jedna je rozširovanie. Máme tu toto Madáchove dvojsté výročie. Dokonca aj tu, na Palóckej zemi: koniec koncov, toto je tá zem jeho Tragédie človeka. Pri tejto príležitosti som napísal niekoľko básní, tie sa však začali nafukovať, nadúvať, spontánne predlžovať, rozširovať do cyklu. Odvtedy vedome rozširujem. Rozširujem túto sériu do tematicky a obsahovo príbuznej zbierky, ktorej niektoré prvky sú súce existovať ako samostatné texty, iné časti si želajú byť zoradené do kratších cyklov alebo dlhej básne v nemilosrdnej krížovej paľbe otázok minulosti-súčasnosti-budúcnosti, jednotlivca-masy, muža-ženy, zabíjania-morálky, atď. A tak im pomáham v tomto poetickom cynizme. Samozrejme, nerozširujem len rozmer textov, ale aj svoj obzor a prax, musím sa aj ja poriadne nadýchnuť, zosilnieť, spevniť sa. Lebo väčšina riadkov si pýta pevnosť, viazanú formu, takže ak básnik stratil rutinu v tomto veršovaní pri márnej/nemožnej interpretácii mnohých hrozných zákonov školskej legislatívy v civilnom zamestnaní, tak je jasné, že niekedy si treba precvičiť svaly kvôli tomu jambickému pulzovaniu. Ale je to dobrá hra a v noci, v prostredí Tragédie trochu hry rozhodne neublíži. Už len z pohľadu prežitia.
To druhé „načompracovanie“, ak je takto položená otázka, ktoré dáva zmysel, je práca na mojom najnovšom cédéčku. A to už v celkom konkrétnom štádiu. S pomocou FPKNM (kultminor – aj touto cesto ďakujem) vyjde v Bratislavskom vydavateľstve Microgramma približne v čase prebúdzania sa pukov. Nahrávky vznikali v mojom malom vlastnom štúdiu a čiastočne v štúdiu Fambiho. S editovaním sme tiež skončili. Už je v plnom prúde mixáž a tento týždeň nahrádzame prácu na diaľku (áno, aj v hudobnom priemysle...) prezenčnou. Cestujem za Fambim z tohto konca dediny do Komárna, finalizovať mixáž, ktorú predpripravil, aby mohol zmastrovať hudbu pre výrobu CD. Tento terajší materiál (do budúcna dúfam: nie výnimočne) nie je rocková, ale tzv. aplikovaná hudba. Názov diela Partita Ceremonia prezrádza aj žáner. Niektoré z jeho častí sú písané na cielené použitie, ostatné sú skladbičky, ktoré môžu fungovať samostatne. Spôsob práce je trochu odlišný od tradične zaužívaného vo vážnej hudbe, pracujeme s väčším množstvom nezávisle nahraných partov. Na jednej strane ide o otázku financií – nie sme v privilegovanej pozícii nahrať dielo komorného orchestra v koncertnej sále spoločne. Na druhej strane nám to umožňuje experimentovať. Dielo darujem mestu Fiľakovo, preto je definované jeho labaneckými neskororenesančno-barokovo-neskorobarokovo-neobarokovými tradíciami. V skutočnosti v partite kombinujeme s odkazmi na súčasnosť interpretačný štýl concerto grosso, tu imitujúci barok, pracujúci s polyfóniou a kontrapunktom. Tie odkazy sa skrývajú nielen vo vedení melódie a v súzvuku jednotlivých hudobných viet či motivických úsekov, ale aj v spôsobe mixovania a v efektoch. Nedržím sa napríklad dobového usporiadania nástrojov v priestore. Koncepcia mixáže vychádza z interpretácie súčasnej hudby. Je tak možné zľahka preložiť napr. jeden z fagotov na druhú stranu, prípadne harfa môže dostať dlhší dozvuk oproti tomu, ako to býva klasickej hudbe. Pravda, len ak to tak necháme. Uvidíme. Pohráme sa, špekulujeme. Ďakujem priateľom hudobníkom, že sa do projektu zapojili skutočne nezištne. Zamestnal nás nie na jeden, ale na niekoľko týždňov a mesiacov. Užívam si to.
Tiež si užívam, že v závislosti od počasia ma moja rodina vytrhne spred obrazovky a reproduktorov a odtiahne ma na túru na nejaký krásny vrchol, kde si môžeme dovoliť byť spolu konečne bez stresu, vyrozprávať sa, relaxovať, zmoknúť, smiať sa a podobne. Aj keď to nebude „načompracovanietentotýždeň“, je to predpoklad „načompracovanianabudúcitýždeň“, veď takto môžem dostať do svojho organizmu vážnejšie množstvo kyslíka a hormónov šťastia. A to sa ráta. Už len z pohľadu prežitia.