Dobrý večer, Nové Zámky! Dobrý večer Vám všetkým, ktorí ste sa rozhodli v tento mrazivý večer prísť na novozámocké námestie a pripomenúť si smutné 7. výročie tragickej a doposiaľ nepochopiteľnej smrti investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice (archeologičky) Martiny Kušnírovej.
K Jánovi Kuciakovi ma viažu osobné spomienky, veď bol 5 rokov mojím študentom a 3,5 roka mojím kolegom na Katedre žurnalistiky FF UKF v Nitre. Moju pozornosť (aj pozornosť mojich kolegov) upútal už v prvom ročníku štúdia, a to vďaka svojmu prístupu, rozhľadenosti, postojom a názorom, ktoré na hodinách v rámci diskusií prezentoval, aktivitou a v neposlednom rade skromnosťou.
Mnohí naši študenti – najmä v prvom ročníku – sa napriek ponúkanému priestoru často boja prejavovať svoj názor, no Janko bol od začiatku výnimkou. Pokiaľ sme organizovali besedy či workshopy s pozvanými hosťami, bol medzi prvými, kto kládol otázky a diskutoval. Všetky tieto charakteristiky mu nielenže vydržali aj v nasledujúcich rokoch štúdia, ale ešte viac sa rozšírili o konkrétne zameranie na investigatívnu žurnalistiku, o ešte väčšie zanietenie odhaľovať prípady korupcie a ďalších protiprávnych aktivít v našej krajine.
Predpoklady na novinársku prácu boli teda v jeho prípade jasné od nástupu na štúdium. Investigatívnej žurnalistike sa aktívne venoval už počas štúdia a na otázky, či si uvedomuje aj nástrahy tohto povolania, odpovedal s pokorou, no s odhodlaním. Chcel sa aktívne podieľať na tom, aby bolo v našej spoločnosti menej zla a viac slobodného priestoru na život.
Ako som spomenula vyššie, tých spoločných zážitkov bolo za tie roky mnoho a dnes sa vo mne spájajú v jeden intenzívny, príjemný pocit, v nezabudnuteľnú spomienku na človeka, ktorý sa programovo nesnažil byť za každú cenu výnimočný, no prirodzene sa ním stal.
Keď končil magisterské štúdium, boli sme ja aj moji kolegovia presvedčení o tom, že Janko má všetky predpoklady na to, aby pokračoval ďalej. Trojročné doktorandské štúdium, počas ktorého sa mohol venovať aj práci so študentmi a výskumnej činnosti, bolo preňho ako stvorené. Tu sme sa už stretávali v trochu inej pozícii – ako kolegovia –, no podstata zostala rovnaká. Rozhovory s ním boli vždy príjemné, v diskusiách sa nepovyšoval, trpezlivo počúval, volil pokojnú argumentáciu a nesnažil sa nikoho presviedčať o svojom názore agresívnym spôsobom.
Po skončení doktorandského štúdia nastúpil na katedru ako externý pedagóg a na jeho predmete investigatívna žurnalistika získavali študenti aj mnoho praktických informácií, čo veľmi oceňovali. A hoci v dôsledku tragických udalostí jeho pedagogické pôsobenie netrvalo dlho, zanechal výraznú stopu v živote katedry, jej zamestnancov i študentov.
Keď si ho na katedre každý rok pripomíname na spomienkovom podujatí, spolužiaci o ňom hovoria ako o skvelom a ochotnom chalanovi so zmyslom pre humor, pedagógovia ako o výnimočnom študentovi a študenti ako o trpezlivom učiteľovi snažiacom sa odovzdať im čo najviac zo svojich novinárskych skúseností.
Na záver mi dovoľte niekoľko citátov z blogu Jána Kuciaka, nazvaného Chcem lepšie Slovensko. Protestujem. Hoci bol napísaný pred vyše desiatimi rokmi, jeho aktuálnosť je priam zarážajúca. Okrem iných v ňom totiž píše:
„Slovenská verejnosť je momentálne rozdelená na niekoľko segmentov. Jednou skupinou sú občania, ktorí úplne rezignovali v otázke riadenia štátu, ďalej sú tu aktívnejšie skupiny, ktoré sa snažia o nejakú zmenu systému (...), sú tu elity priamo či nepriamo späté so štátnou mocou, nezávislá odborná verejnosť a médiá.“
„Ako to teda celé skončí? Osobne som presvedčený o tom, že čím dlhšie súčasné diskusie budú trvať, tým zreteľnejšie budú požiadavky demonštrantov, a zároveň aj viac elít sa bude k protestu pripájať. Ten organizmus zmeny žije, ale je krehký a stále potrebuje inkubátor. Verím, že už v blízkom čase budú sformulované požiadavky, s ktorými sa budú môcť stotožniť aj mnohí ľudia so silným slovom v spoločnosti. A odtiaľ to už do cieľa nebude ďaleko, aj keď posledný šprint možno bude stáť všetky sily.“
„A ešte organizátorom: Ak svojmu hrdinstvu nepodľahnete, potom môžete byť hrdinami. Aj vojakovi sa povýšenia dostane až po bitke, počas nej všade striehne nepriateľ. Tak pevné nervy, vytrvalosť a optimizmus prajem. Viem, že už za vami stojí pekný kus krajiny.“
Ďakujem za pozornosť.
