„Na čom pracuješ tento týždeň?“ nie je len otázkou rečníckou, ale v istom zmysle aj filozofickou, keďže vzápätí generuje i množstvo podotázok: „Čo to vlastne práca je? Aký vplyv má na človeka? V čom spočíva jej zmysel? A ako ju možno efektívne ukotviť v čase, ktorý plynie tak neuveriteľne rýchlo?“ Albert Einstein v tom mal jasno, keď sa svojho času nechal počuť: „Človek môže v živote, krátkom a plnom nebezpečenstva, nájsť zmysel len vtedy, keď sa venuje práci pre spoločnosť.“ Ak by som teda chcela veľmi jasne a stručne odpovedať na východiskovú otázku, povedala by som (nie celkom bez pátosu), že pracujem na tom – samozrejme, v rozsahu a nasadení prislúchajúcom možnostiam a schopnostiam jednej ľudskej bytosti –, aby bolo v mojom okolí, meste, na Slovensku, vo svete, ale i v mojom vlastnom vnútri lepšie, príjemnejšie, krajšie. Alebo sa k tomu aspoň snažím prispieť svojou troškou.
Keďže na univerzitách je zimný semester v plnom prúde, každý týždeň na tej „svojej“ (na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre) vzdelávam študentov žurnalistiky, ktorí majú v budúcnosti chuť pracovať pre túto spoločnosť aj napriek marazmu, ktorým aktuálne Slovensko prechádza. Pretože novinárov, ktorí chcú odhaľovať fakty a nevzdávať sa ani napriek zastrašovaniu a tlakom najrôznejšieho charakteru, veľmi potrebujeme. Takých, akým bol aj môj/náš študent, doktorand a neskôr kolega Ján Kuciak. A teším sa, že takýchto odhodlaných študentov je stále dosť. Zostáva len dúfať, že im z nadšenia (a možno aj z ilúzií) neuberie ani realita každodennej praxe.
Okrem pedagogických a iných univerzitných aktivít (písanie článkov, pozvané prednášky v zahraničí, konferencie…) pretkáva môj kratší i dlhší časový horizont prekladateľská práca. Nie je jej málo, no každý z prekladaných textov je iný, plný výziev a prekvapení. Posledné úpravy mnou preložených básní Endreho Adyho, ktoré počas decembrových predstavení so symfonickým orchestrom zaznejú v maďarčine aj slovenčine po celom Slovensku, sprevádza úprimná radosť. Z veršov „Už starnúcou rukou / Do dlane ti vkročím, / Už starnúcimi očami / Strážim tvoje oči...“ mi doteraz naskakujú príjemné zimomriavky. Slovenský preklad románu Úsmev salamandry Anikó N. Tóth je už tiež v cieľovej rovinke. Ešte docibriť, doladiť posledné „škrípajúce“ vety, tu i tam nahradiť slovo presnejším, príhodnejším ekvivalentom... Bola to dlhá, krásna a dobrodružná cesta kľukatými uličkami Banskej Štiavnice, no stála za to.
A „v čakárni“ už netrpezlivo prešľapujú denníkové záznamy Ilony Márai – zhutnená podoba dvoch hrubých zväzkov, ktoré odhaľujú osobný i spoločenský život jedného z najznámejších párov literárneho/kultúrneho priestoru – Sándora a Ilony Máraiovcov. Redaktorom knižného výberu bude József Gazdag, ktorý má k Máraiovi veľmi blízko a o jeho živote a tvorbe dokáže rozprávať rovnako zaujímavo a zanietene ako o futbale :).
A keď som v úvode deklarovala svoju snahu prispieť k lepšiemu a krajšiemu svetu (alebo aspoň mikrosvetu), s radosťou avizujem rozbiehajúci sa cyklus diskusií na spoločenské témy, ktorý budeme spolu so združením NZ Forum organizovať v Nových Zámkoch. Šestnásteho novembra o 18.00 hod. bude mojou hostkou v kaviarni kina Mier Iveta Radičová, kým v ďalších mesiacoch by to mali byť Vica Kerekes, Milan Šimečka a ďalší... Toho, na čom by som v najbližších dňoch, týždňoch, mesiacoch rada pracovala, je viac. Ale ako hovorí Balzac: „Málo diel dáva veľa samoľúbosti, veľa práce dáva nekonečnú skromnosť.“ A to je pre mňa signál, že je najvyšší čas opäť zapnúť počítač.
Foto: Tomi Thor