Tento projekt sme spustili ako súčasť stránky Bázis s podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín. Jeho cieľom je preklad súčasnej maďarskej poézie do slovenčiny. Chceme vytvoriť virtuálnu antológiu súčasnej maďarskej poézie na Slovensku.
Tímea Pénzes
Preložila Eva Andrejčáková
Výklad častí viet
Keď som sa vydávala, možno som len zbierala ďalšie časti viet k jednej imaginárnej vete. K istému dlhšiemu kroku, k nádychu prichádzajúcemu z väčšej hĺbky. Túžila som po dlhodobých tvrdeniach. Hádam aj vtedy, keď som bola v radostnom očakávaní. Boli na to treba dva subjekty, ktoré sa zakutrú do záhybov pokrkvaných myšlienok. Ktoré ponúknu aj iný význam. O ktorých sa dá rozjímať. Vďaka ktorým sa môžem na seba, na nás pozerať inými očami. Ktoré nastavia zrkadlo, doplnia, rozložia, vystupňujú, čo sa dá.
Žila som v očakávaní. Že príde niečo iné, niečo viac, niečo, čo nás presiahne.
(...)
Na obrazovke som mala vidieť, ako sa vo mne uhniezďujú. Videla som však iba fľaky a kúdolenie. Napriek všetkým vysvetleniam. Obraz, ktorý sa vo mne vytvoril, pritom nebol odkázaný na dodatky. Predstavila som si, ako vo mne obsadzujú tie najskrytejšie zákutia. Mrazilo ma na celom tele. Netušila som, aká som kľukatá. Nevedela som, že sa dokážem nechať tak veľmi obsadiť.
Premiestnili vo mne všetko. Všetko posunuli, brucho putovalo k prsiam, hlava do srdca. Týždne som ležala bez pohybu, aby sa neprihlásili na svet príliš skoro. V žlčníku nahromadený piesok. Čas. Nevedeli sa zo mňa vykolísať, bolo ich treba zo mňa vybrať. Hromádky, ktoré sa sformovali do podoby dvoch detí. Keď sa narodili, všetko sa dostalo na svoje miesto iba sčasti.
Vlastne úplne. Najúplnejšie. Na pôvodné miesto.
(...)
Dosť dlho sme sa vlnili, brucho sa mi rozdelilo na dve polovice, vydúvalo sa, dve vlny sa vzdúvali v úzkych priestoroch a hľadali svoju cestu. Vlnili sme sa spolu, ako sa len dalo. Zakaždým sme sa preskupili. Aj vnútri, aj vonku.
Premiešavali sme sa každým možným smerom a v každej kombinácii, ony sa premiešali vo mne a s nami a medzi sebou. V prenatálnom veku, počas prechádzok vodiac sa za ruku, pri zaspávaní. Prišiel rad na výmenu postelí, na zmeny polôh počas spánku. Deň čo deň sme krížom-krážom prekresľovali polohy našich tiel.
Noha na bruchu, dlaň vtlačená do tváre, do stehna, do paplóna. Do života toho druhého.
(...)
Objasňovala som si ich, a objasňovala som. Bytia. A neobjasňovala, len prijímala všetkými zmyslami. Sledovala som všetko, ako keď sa človek ponorí do knihy. Zo zahĺbenia ma vtedy nedokázalo vyrušiť nič.
(...)
Kým sa ma nepýtali, nemyslela som na svoje začiatky – na svoje narodenia v podobe batoľaťa, mamy. Začiatok znamenal iba ich začiatok. Bez formulovania.
Narodili sa a všetci štyria sme sa začali. A niečo sa skončilo, skončilo sa čakanie, moje predošlé ja umrelo. Nie. Žilo ďalej. Verila som v pokračovania. Myslela som iba na stvorenie, na pučanie, kvitnutie a dosť, smrť som zo seba vyhostila.
(...)
Predstavovali sme si ich ako naše vlastné výrastky, predĺženia. A nezávislé životy.
Ako spleť zapletancov. Pri ktorých nevedno, kde sa začína jeden a končí druhý. Ako nerozuzliteľnú džungľu, ktorá sa zamotáva a bujnie na viacerých úrovniach. Ako úponky, ktoré zo seba vyháňame. Rastliny pučiace na zemi a na stromoch. Mámivé koruny stromov.
(...)
Snívalo sa nám, že sme drobné rastliny s obrovskými koreňmi, zavinutými do seba.
(...)
Nastali prepojenia, vynosila som v sebe prepojenia, aby prišli na svet a mohli sa prepájať. Aby sa mohli ešte lepšie prepájať. Z našich úst vyhupli nezrozumiteľné a zrozumiteľné slová. Nezrozumiteľné sa zdali zrozumiteľnými a zrozumiteľné nezrozumiteľnými.
Vytvárali, nosili sme významy.
Vešali sme jeden na druhého prípony. Až do chvíle, kými sme nevedeli, kto z nás je kmeň slova.
Spoznávali aj nespoznávali sme sa navzájom, tak veľmi sme boli do seba vpití. Verili sme v spojky sľubujúce najsilnejšie spojenia.
Medzery medzi slovami sme nenechávali. Vznikajú tak či tak, bodiek a čiarok bude čoraz viac. Ale vtedy nám to ešte nezišlo na um.
(...)
Najobnaženejšia veta ukrývajúca svoju nekonečnú rozkošatenosť. Tou sme boli.
(...)
Dlho sme sa potulovali nevyspatí, v snoch. V snoch toho druhého, vo vzájomnej ospalosti. Omamný opar možno spôsobovali naše zlievajúce sa vlhké sny. Nepísala som. Nečítala. A predsa každá moja minúta plynula písaním a čítaním. Písala som ďalej dve deti. Nie, jedine seba. Ale nechcela som si to priznať. Že všetko je o mne, o tom, čo dávam, čo dostávam. Kým sa stanem.
Ony sú už stvorené a nepretržite sa tvoria. Ja môžem iba dopĺňať.
(...)
V noci som zo začiatku zbierala písmená, z ktorých ich vyskladám. Nevedela som, že ony zbierajú vlastné písmená, ony skladajú slová, vety, ony rozhodujú o odstavcoch.
Žonglovali sme s diakritikou. Rozkazovacie, zvolacie a želacie vety nás nútili k deťom priskakovať. Vymýšľali sme ich vetám úlohy a funkcie. Nám zostali iba opytovacie vety.
Na konce viet sme dávali tri bodky. Zasekávali sme sa v nedokončených vetách.
Nič sme nedávali do úvodzoviek. Aj do zátvoriek sa dostávalo len to, čo je mimo nás.
(...)
Vzájomná túžba bola prirodzená ako dýchanie. Načahovanie sa za čímsi. Dychtivé ústa bažiace po prsiach. Dychtivé prsia bažiace po ústach. Vzájomné prietoky.
Verila som, že v nich budeme navždy prúdiť.