Po viac ako dvadsiatich rokoch života vo veľkomeste a z časti aj na juhu Francúzska som teraz konečne doma. Mám za sebou nesmierne intenzívne leto – precestovala som Európu od Normandie až po Baltské more. Tieto cestovateľské zážitky si teraz triedim a zapisujem ich pre online magazín Gogogo. Ešte pár týždňov budem trochu cestovateľom v čase, kým sa moje letné dobrodružstvá pretavia do slov.
No to najzaujímavejšie na mojich cestách nie sú samotné destinácie, ale umenie, s ktorým sa stretávam v Taliansku, história, ktorá ma nadchýna vo Francúzsku, láskavosť ľudí v Česku, rozmanitosť Švajčiarska a hľadanie slovanských koreňov v Poľsku. (Dlho sme si mysleli, že meno Rajczi/y má poľský pôvod.)
Práve toto hľadanie koreňov ma počas pandémie COVID priviedlo k tomu, aby som sa obzrela okolo seba a začala skúmať vzostup rodu Esterházyovcov. Som vo finálnej fáze tejto knihy – len pred dvoma týždňami som totiž odovzdala vydavateľstvu Womanpress druhý diel svojej zbierky Kisvárosi ez+az s názvom Kagyló nyersen / Surová mušľa).
Našťastie, konečne dokončili kanalizačné práce pred naším domom – posledný mesiac mi teda veľa tvorivej inšpirácie nepriniesol. Ale taký je život spisovateľa. Dopoludnia pracujem, pretože z niečoho treba žiť, a popoludní si musím mozog „preprogramovať“ a pripraviť priestor pre inšpiráciu. Niekedy však inšpirácia mizne, lebo nálada uviaznutá v nepríjemnej situácii hádže blesky do sveta. A inšpirácia nemá rada, keď ju chcú ovládať.
Inšpirácia má rada pokoj. Jemnú vôňu čajovej sviečky na stole pri počítači, súvislé vety a tiché klopkanie klávesnice. Učím sa zosúladiť každodenné udalosti s inšpiráciou. No najskôr ju musím pozvať na terapiu:
„Bude ti tu dobre, ver mi, na tomto bielom papieri – aj s tým hnusom, ktorý sa mi nahromadil v hlave –“ a zrodí sa nápad. Téma.
Múzy už neexistujú. Dávno nie. A aj vzory pomaly miznú. Ani Esterházy už nie je vzorom – k svojmu prvému miliónu sa dostal dosť zvláštnym spôsobom. Rovnako ako k svojim manželkám.
Scenár je vždy ten istý. Prvé dve storočia rod bojuje, zabíja, vedie vojny a získava územia. Potom prídu dvaja-traja ničomní dediči, vnútorné spory, rodinné hádky, a napokon sa objaví humanista – osvietený člen rodu, ktorý majetok zachová, povznesie okolie… a nakoniec sa vždy nájde niekto, kto to všetko premrhá.
A zatiaľ čo vediem vážny rozhovor so svojou inšpiráciou, nechtiac narážam na správy – na vojnu u susedov, na klimatickú krízu, mocenské boje, dotieravé „vzorové osobnosti“, gaučových hrdinov, samozvaných mudrcov – a všetci sa nás snažia ovplyvniť.
Nie je to dobré, vôbec nie. Som dieťa Generácie X – generácie, ktorej televízor sa pomaly zafarboval, ktorá sa naučila disciplíne, úcte k starším, budovaniu z ničoho, robeniu revolúcií, a preto sme sa učili – aby sme rozmýšľali.
Môj jediný hlas je v mojich knihách, v mojich spisoch, hľadá vysvetlenia. Mačka na kolenách, víno a myš sú na pravej strane počítača, sviečka osvetľuje stôl zľava, nevýhody práce s počítačom cítim v krížoch a snažím sa pochopiť našich predkov, aby som mohla múdrejšie budovať budúcnosť.
Zachraňujem svet so zlomeným pásom.