Niki Dékány – rozhovor v denníku Pravda

Niki, čiže Nikolett Dékány – herečka v Divadle Andreja Bagara v Nitre, básnička, slammerka – bola hosťom v denníku Pravda:

Mladá herečka Nikolett Dékány naštudovala zaujímavé postavy v Divadle Andreja Bagara v Nitre. A dokonca sa chystá na novú úlohu aj v čase pandémie. Bude hrať vo vzdelávacej inscenácii Kým nastane ticho, ktorá je príbehom lesa. Sama Nikolett je veľká turistka, vyrába si sama mydlo, chodí do čapujúcej drogérie, nepoužíva plastové fľaše. Pôsobí racionálne, ale jej srdce je plné citu a vášne. Má mnoho záujmov, komponuje, píše, obdivuje a vie sa tešiť zo života. Dokonca už aj vyskočila od radosti z kože.

Len nedávno ste skončili štúdium herectva, dostali ste skvelé úlohy, ale hneď prišla pandémia. Aj vy ste už otrávená, že to tak dlho trvá?

Veľmi. Prvé mesiace som sa tešila, že budem mať konečne trošku voľna, keďže v minulej sezóne som neustále skúšala a hrala, ale nikdy by som si nepomyslela, že tie “prázdniny“ budú trvať tak dlho. Som veľmi energická, stále musím byť v pohybe. Chýba mi divadlo, aj diváci. Už by som chcela hrať, chcem už pracovať.

Napriek tomu, že divadlá sú zavreté, vaše Divadlo Andreja Bagara pripravuje hru Kým nastane ticho, v ktorej hráte. Je to novinka po každej stránke – aj autorsky aj žánrovo. Čo presne znamená edukačná hra a v čom je práca na nej pre vás nová?

Naša edukačná hra bude vytvorená tak, aby si to deti užili a pritom sa ešte aj niečo naučili. Nie je to typické divadlo, tu sa nekladie veľký dôraz na herectvo. S eduhrou už mám skúsenosti, minulý rok sme s kamarátmi vytvorili jednu inscenáciu o xenofóbii, bohužiaľ sme ju hrali iba párkrát, pretože prišla pandémia.

Téma záchrany sveta po morálnej aj ekologickej stránke je síce naliehavá, ale dnes už aj dosť častá. Ako na to idete v hre Kým nastane ticho? Myslí sa vraj ticho v lese – je to ticho pred búrkou, či po nej?

Chceli by sme porozprávať príbeh našich lesov. Ako fungujú, ako všetko do seba zapadá a ako lesy ovplyvňujú náš život. Ich dôležitosť, prípadne dôsledky ich straty. Krásu prírody, krásu ticha. Čo je vlastne ticho? Trošku viac divákom priblížiť prácu ochranárov aj vysvetliť pojmy, ako napríklad biodiverzita, wood wide web, smreková monokultúra a podobne. To všetko, samozrejme, hravým spôsobom.

Na javisku však ticho asi nebude – má to byť vizuálne interaktívne predstavenie, kde budú aj fyzikálne pokusy. Má to byť protestsong mladej generácie o nevyhnutnosti chrániť lesy, prírodu a životné prostredie. Budú sa robiť naozaj pokusy na javisku? Zaspievate?

Bude to predstavenie plné zaujímavých vecí, budeme spievať, tancovať, hrať, robiť fyzikálne pokusy, vytvárať zvuky pomocou zaujímavého hudobného nástroja menom looper. Budeme hrať aj s kamerou, premietať… Jednoducho, nedovolíme deťom, aby sa nudili, ani na minútu.

Chodievate aj vy do lesa? Ste turistka? Máte v okolí Nitry obľúbené miesta na výlety?

Som veľká milovníčka lesov. Bola som skautka a vtedy som sa zamilovala do prírody. Môj snúbenec je z Pezinka, kde teraz bývame. Každý víkend chodíme do Malých Karpát s našimi kamarátmi zo susedstva na troj-štvorhodinové túry. Odkedy je tu korona, prešli sme už mnohé chodníky v okrese. Je to nádhera, ale teším sa na dni, keď budeme môcť ísť aj niekam mimo okresu.

Máte možnosť robiť niečo konkrétne pre záchranu prírody v praktickom živote?

Už roky sa snažím žiť uvedomelejšie. Chodím do čapujúcej drogérie, používam vlastnú, prírodnú kozmetiku, nedávno som sa naučila vyrobiť mydlo. Na nákup si beriem svoje tašky na zeleninu a ovocie, žiadne vrecká. Mám svoju fľašu na vodu, nekupujem plastové fľaše. Kupujem len veci, ktoré naozaj potrebujem, oblečenie väčšinou v secondhande. Mäso jem výnimočne. Je toho veľa, čo môžeme spraviť pre lepší svet, je to iba o zvyku. Veľmi ma trápi, že ľudia sú v tomto tak málo uvedomelí a takí veľmi pohodlní. Vôbec ich nezaujímajú následky konzumného života! Česť výnimkám.

Ako ste v sebe objavili túžbu správne žiť a umelecký talent? Ako ste začínali? Mali ste vzory?

Pochádzam zo Svodína, tam som aj vyrástla. Je to úžasná dedina neďaleko Štúrova. Nachádza sa tam archeologický nález, najznámejší rondel, starší ako Stonehenge. Dedina je veľmi bohatá na kultúru a to ma dosť ovplyvnilo. Bola som v skautskom zbore, v súbore ľudového tanca, chodila som na spevácke a recitačné súťaže, do amatérskeho divadelného súboru. Dalo by sa povedať, že som bola stále na javisku. Môj otec zvykol recitovať na rôznych slávnostiach a spolu s dedom boli ochotnícki herci, babka vraj krásne spievala. Takže určite som niečo zdedila aj od nich.

Mali ste hneď po skončení školy dosť príležitostí uplatniť svoje schopnosti? Čo všetko ste vyskúšali a ako ste sa dostali do Divadla Andreja Bagara?

Byť absolventom na VŠMU a uplatniť sa je veľmi ťažké. Sme malá krajina, máme málo divadiel a veľa hercov. Mala som veľké obavy, či budem môcť po škole niekde hrať. Počas absolventského ročníka som hosťovala v trnavskom divadle, ale nepotrebovali ďalšiu herečku do súboru. Konkurz v tom roku vypísalo Štátne divadlo v Košiciach a DAB. V Košiciach som sa dostala do druhého kola, ale nakoniec mi nevedeli ponúknuť rolu v tej sezóne. Skúsila som to teda ešte v Nitre. Pravdupovediac som tomu veľmi neverila, že by prijali práve mňa do takéhoto prestížneho divadla, ale stalo sa, hoci mladých herečiek mali vtedy v súbore dosť. Išla som do toho s pocitom, že nemôžem nič stratiť. Chcela som ale ukázať, čo viem. Keď mi neskôr zavolal umelecký šéf, že by chceli, aby som svoj talent rozvíjala ďalej u nich, vyskočila som od radosti priam z kože a behala dookola po izbe.”

Celý rozhovor si môžete prečítať na stránke časopisu Pravda.